Začiatok.... Nitra 2007

Autor: Rastislav Hruška | 6.6.2017 o 19:00 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  466x

Keď som bol na strednej škole, konkrétne v druhom ročníku, nejaký moment alebo okolnosť vo mne vyvolala túžbu začať boxovať. Jedna taká ma napadá ale neviem to potvrdiť na 100%, Filip volaj zachránku... :)

Jedného krásneho dňa...

Zistil som si informácie o boxerskom klube v Nitre ktorý viedol Ing. Tibor Hlavačka a veľmi som sa snažil získať nejaký kontakt na boxera ktorý do daného klubu chodí. Nakoniec som sa skontaktoval s Tomášom Vaňom ktorý bol v tej dobe prosperujúci reprezentant vo výbere dorastu a dohodol som sa s ním že sa stretneme pri športovej hale kde tréningy prebiehali a on ma predstaví trénerovi. Prišiel? Jasné že nie aj keď mi neskôr vysvetlil prečo neprišiel a potom sme sa na tom už len zabávali :). Nič iné mi nezostávalo len ísť na tréning sám a nadviazať konverzáciu s trénerom Hlavačkom. Boli to ťažké začiatky kedy som kvôli tréningom dochádzal dlhé vzdialenosti z domu vo Veľkej Doline alebo som po škole čakal kým tréning začne a až potom som išiel domov. Keby si to predstavím teraz, neviem či by som to absolvoval znovu ale som rád, že vtedy som sa na to dal a tú svoju milovanú komfortnú zónu opustil.

Po pár mesiacoch tvrdej práce a úsilia som získal prvý titul majstra SR v mladšom doraste. Boli to úžasné pocity, keď Vám na tak krásnom podujatí zdvihnú nad hlavu ruku a vy viete, že to čo ste do toho vložili sa čarovným spôsobom vrátilo späť. Len moja ruka nad hlavou a medaila za prvé miesto, super. Trénoval som so super kolektívom, to sa musí uznať, lepší klub na začiatok som si určite vybrať nemohol. S chalanmi sme sa ťahali navzájom keď niekto nemohol, nevládal, na tréningoch bola vždy dobrá nálada a úsmev. Pár z tých momentov by som si veľmi rád prežil znovu a chalani ktorí sa v zúčastnili určite vedia o čom hovorím. Vróta :). S Matúšom Babiakom sme strávili veľa spoločného času na turnajoch, pretože v tom čase sme boli v dorasteneckom reprezentačnom mužstve a tým pádom najviac zážitkov mám z tohto obdobia práve s ním. Samozrejme nemôžem vynechať jeho brata Miša a Tomáša Vaňa. Boli to krásne časy a kto to nezažil ani by neuveril. Box v Nitre bol na vysokej úrovni a tým pádom vznikalo v tomto období množstvo priateľstiev a kontaktov z iných miest.

Po necelom roku trénovania som prestúpil zo strednej priemyselnej školy potravinárskej na športové gymnázium sídliace v tej istej budove a to mi dovolilo trénovať dva krát denne a keďže táto inštitúcia bola oveľa viac otvorenejšia k veciam športu a trénovania, tréningom som sa mohol venovať na plno a zo školy som si veľkú hlavu nerobil pretože všetko mi tam išlo veľmi hravo. Nie je náhoda, že sa hovorí, že k spokojnosti a k dobrému životu potrebujete nájsť balans medzi mentálnou a fyzickou stránkou človeka.  Takže nikdy nepodceňujte ani vzdelávanie pretože tí frajeri ktorí vtedy podceňovali školu, nemali to až tak jednoduché keď sa im v ich cestách nezadarilo.

Najhoršie na celom boxe je „robenie váhy“. Ide o doladenie váhy na limit váhovej kategórie v ktorej boxujete, moja kategória bola asi najkrajšia váha vôbec, váha do 81 Kg, tzv. poloťažká váha. V tejto váhe sa začína premiešavať rýchlosť boxera so silou a tvrdosťou rán. Čiže táto váha má kúsok aj z toho aj z toho a je sa na čo pozerať. V mojej kariére som bol aj vo váhe do 91 Kg, tzv. ťažká váha, ale o tom neskôr. Pred každým turnajom som musel zhadzovať pár kíl, čo pri mojej postave nebolo až také náročné. Predstavte si 56 kilového chlapca ktorý musel za pár dní spraviť váhu na 52 Kg. Tomu niet čo závidieť. Ale aj tak to bola najhoršia súčasť boxu.

Večer pred vážením, po tréningu skontrolovaná váha, respektíve trošku „nad“ ale to v noci vyspíš, nemôžeš ani piť ani jesť. Potom ti je už jedno že nemôžeš jesť, lebo nedostatok tekutín je oveľa horší nepriateľ J. Ale to patrí k tomu, bez takýchto ústupkov by ten šport azda ani nebol taký nádherný.

Za tých pár rokov som odboxoval dosť zápasov z ktorých ani jeden nebol prechádzka ružovou záhradou, a do môjho života mi to dalo veľmi veľa. Či už priateľov ktorých som za tie roky v pozadí boxu spoznal, tvrdohlavosť s ktorou musíte kráčať za každým jedným cieľom vo vašom živote, pretože bez nej by ste na tej ceste nevydržali. Vlastnosť nevzdávať sa aj keď už nevládzeš a nevieš, čo ďalej. Tieto vlastnosti som si osvojil pomocou tohto športu a tisícom spotených hodín strávených v telocvični, či už bolo leto alebo zima, pracovný deň či víkend. Niektorí ľudia svoju zónu komfortu neopustia ľahko, ale jediné čo Vám môžem odkázať je, že na to aby ste v živote boli spokojný a niečo vybudovali, musíte vždy spraviť maximum a vyvinúť na to čo najväčšie úsilie.

 

Ak zlyháte a postavíte sa, vždy vás to môže posunúť ďalej, ale ak sa vzdáte a nebudete problémom čeliť statočne a s odhodlaním, potom ste na vopred prehranom zápase. A to nevravím o boxe :) 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rok 1992: Bleskový rozvod a každý iným smerom. Ako si nás Mečiar s Klausom delili

Rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky nebolo ani zďaleka ľahké.

EKONOMIKA

V roku 2060 pôjdu Dáni na dôchodok ako 74-roční. Kedy Slováci?

Súčasný limit im vzrastie o deväť rokov.

KOMENTÁRE

SME vás prevedie cez štvrťstoročie

Významné dni si pamätáme aj cez vlastné príbehy.


Už ste čítali?