COME-BACK

Autor: Rastislav Hruška | 22.7.2017 o 12:23 | (upravené 8.10.2017 o 22:25) Karma článku: 3,55 | Prečítané:  871x

Približne koncom januára 2014 som zmenil úplne všetko na čo som bol zvyknutý po dlhý čas. Po piatich rokoch som zrazu zostal sám, bez priateľky, bez opory o ktorú by som sa mohol oprieť, a vrátil som sa späť do Nitry.

Po štyroch rokoch som bol späť v Nitre, a začínal som takpovediac od začiatku. Po dlhom čase som sa videl s ľuďmi ktorých som nevidel dlhý čas a vôbec som netušil, čo ma čaká v najbližších dňoch.

Jediná vec ktorú môžete robiť vždy a všade je v mojom prípade box. Vrátil som sa späť do klubu kde som boxersky vyrastal a začala sa moja nová púť, no v tomto prípade som na nej stál pevne a bol som odhodlaný ako nikdy pred tým.

Po návrate do Nitry som mal problémy s bývaním pretože byt ktorý som plánoval kúpiť zobrali exekútori pôvodnému majiteľovi do dražby a ja som sa ocitol v nepríjemnej situácii. Pomoc mi poskytol starý kamarát ktorý sa mi do života vracia pravidelne v určitých intervaloch a ktorého poznám od svojho detstva, presne od tretieho ročníka základnej školy. S týmto človekom som zažil veľa vecí a máme veľa spoločných spomienok, ale jednu na ktorú nikdy nezabudnem pretože som sa pri nej lúčil so životom, nakoniec to dopadlo všetko dobre ale v tom momente to sranda nebola J. Filip a ja sme veľmi podobný v názoroch na život, na svet, na všetko okolo nás ale predsa sme veľmi rozdielny. V tomto období som trávil veľa času práve s ním, pretože kvôli nepríjemnostiam s bytom v ktorom som už býval, som často prespával u neho. On a jeho matka sú mi v podstate mnou vybraná rodina s ktorou už mám čo to za sebou. Za týchto okolností a podmienok som sa začal v Nitre znovu aklimatizovať a začal som sa stretávať so starými známymi a taktiež som začal spoznávať veľa nových ľudí. Už to nebol Rasťo ktorého si pamätám z Bratislavy, tieto okolnosti a mnoho ďalších ma zmenili na nepoznanie. Hodnoty ktoré som si osvojil a ktoré uznávam aj teraz zo mňa spravili oveľa lepšieho človeka, možno by som to nenazval ani lepším človekom, lebo osobne si myslím že nikdy som nebol zlý len som sa proste na svet pozeral z iného uhla. Nazval by som to človekom otvorenejším, dobrosrdečnejším, pozitívnejším a hlavne skúsenejším.

V tomto období som sa venoval len trénovaniu, príprave na návrat do ringu, spoločnosť mi v tom čase robili hlavne Filip, ďalší kamarát z detstva ktorého som stretol po veľmi dlhom čase, Tomáš Moravec, ktorý dokonca chvíľu so mnou býval v spomínanom byte pretože sa ocitol v podobnej situácii ako ja a tiež bol po práve skončenom šesť ročnom vzťahu a stál pred bránou do  nového života. Nedá mi nespomenúť nové známosti z ríše opačného pohlavia pretože po dlhom vzťahu to bolo niečo iné, oslobodzujúce a cítil som sa voľný ako som sa už necítil veľmi dlho. V tom období mi spoločnosť robila aj Jessina ktorá bola v tom čase ešte stále so mnou ale nie na dlho pretože kvôli ťažkostiam s bytom som ju musel dať k rodičom do ich domu kde si zvykla a je tam šťastná do dnes. Za to, že sa o ňu starajú im veľmi pekne ďakujem. Keď som si vyriešil problém ohľadom Jessiny a presťahoval som ju k rodičom, padol mi zo srdca veľký kameň, pretože sám som vôbec nevedel čo sa bude diať ďalej a ako problém s bývaním vyriešim a predsa len je to jednoduchšie keď tieto veci riešiš sám ako keď musíš brať do úvahy aj psa. Mal som o starosť menej a mohol som plánovať budúcnosť. Trénoval som ráno a poobede každý deň, niekedy som trénoval aj cez víkend lebo v tom období som bol na tréning namotaný a bavilo ma to každý deň viac a viac.

Problém s bývaním sa mi vyriešil celkom rýchlo a to tak, že môj brat si kúpil byt a po rozchode s jeho priateľkou tam ostal bývať sám. Nechcem ho opisovať pod vplyvom mojich osobných postojov a tak budem o jeho osobe písať úplne nezaujato a neutrálne J. Po viacerých ponukách aby som sa tam nasťahoval som to nakoniec urobil. Nemali sme v tom období najlepší vzťah, lebo ako brat, ma nejaký čas predtým sklamal a to urobil po tom znovu a znovu, ale čo už, rodinu si nevyberáš. Nakoniec som sa s ním udobril a nasťahoval sa k nemu. Toto obdobie je jedno z najproduktívnejších a najkrajších období v mojom živote. Trénoval som pravidelne, mal som dobrú stravu, regeneráciu, cez víkendy sme sa s priateľmi chodili baviť, stretával som sa s ľuďmi ktorých som si vyberal, bolo mi s nimi fajn a každý okamih som prežíval na plno. Nič viac človek v živote nepotrebuje aby bol šťastný a mohol napredovať. A presne to sa aj stalo. Začal som si vážiť maličkosti a užívať prítomnosť. Nehnal som sa za bezcennými vecami a konzumný svet pre mňa pomaly ale isto prestával existovať. V tomto období som venoval takmer všetok môj čas boxu, v klube som bol obklopený len ambicióznymi ľuďmi, ktorí mali vysoké ciele a viezli sme sa na jednej „boxerskej“ lodi. Toto obdobie je úzko späté s ľuďmi ako:

Matúš Strnisko, momentálne najväčšia nádej slovenského boxu, myslím si, že má veľké šance sa kvalifikovať na nasledujúce OH, ak mu bude slúžiť zdravie a bude sa boxu venovať s takým zápalom ako doteraz. Je to boxer ktorému chuť po víťazstve vidíte v očiach. Preto ju pred zápasom nikomu neukazuje J H Č S S

Tibor Hlavačka, tréner a finančný majster v Box Club Stavbár Nitra, pod jeho vedením som sa učil základom boxu. Je to super tréner ale ako človek má veľa nedostatkov. Najviac by som mu vytkol to že úspech klubu a tým pádom zaručený úspech pre neho stavia pred úspechy a kariéru svojich zverencov. Možno je to len môj názor ale potvrdený všetkými boxermi ktorí pod jeho vedením boxovali. Inak veľmi zábavný a cieľavedomý človek a super tréner.

Pavol Hlavačka, syn Tibora Hlavačku, v čase keď som boxoval, boxoval ešte aj on, bol to velikánsky talent slovenského boxu. Druhé miesto na majstrovstvách sveta juniorov v roku 2002, taký úspech sa nepodarí hocikomu z krajiny akou je vo svete boxu Slovensko. Momentálne pôsobí ako tréner BC Stavbár Nitra, kde tejto funkcii nahradil svojho otca, a taktiež sa stal reprezentačným trénerom SR. Super chlap, ambiciózny človek, výborný tréner, človek ktorého mám rád, s podobnou chuťou po úspechu aká hnala celý život jeho otca, tak dúfajme že mu to v budúcnosti nezmení prístup a hodnoty. Box sa má robiť pre ľudí, a je hlavne o ľuďoch, tak si ich treba vážiť a venovať sa im.

Michal Zátorský, v „tej dobe“ najväčšia nádej slovenského boxu. „Pócik“ je obyčanjý chalan ktorý k nám prišiel z Košíc, je to fajn chlapec ktorý podľa mňa premrhal svoj talent, ale za toto nemôže len on. Je to len výsledok niečoho, čo sa dialo okolo neho a majú na tom vinu iný ľudia. Jemu by som doprial aby mohol v kariére pokračovať a aby sa živil boxom. Rákotič, Mandžukič, čo metabolizmus má jak Tesla RS 

Henrich Henkýýýýý Bagin, ktorý momentálne vymenil rukavice za „núžky“ a pracuje na svojom BarberZZ Dream. Je to jeden z mne najbližších ľudí. A dúfam, že jemu ten ComeBack v boxe výjde, tomu verím... #PBHJ #CTBR úder celkom mal na tú váhu, malý Vladko Tyson. Tohto človeka mám veľmi rád pretože je jednoducho sám sebou, na nič sa pred nikým nehrá a taký ľudia majú pre mňa najväčšiu hodnotu v dobe v ktorej žijeme. U neho a u Tety Zuzky som tiež strávil dosť času a sú mi ako rodina 

Sandro Dirnfeld tiež veľký talent ale skôr s veľkými šancami v období keď som bol v Bratislave, okolo rokov 2011-2014, potom už to proste nebolo ono, ale tam sa pod jeho poklesom podpísalo hlavne to prostredie okolo neho, tak isto ako v podstate u všetkých okrem Matúša Strniska ktorý to zatiaľ zvláda a stále napreduje. Sandro je super chalan, talent ktorý sa zrazu zjavil a vyzeralo to na nádejnú boxerskú kariéru ale po určitých okolnostiach sa tiež rozhodol ísť trénerskou cestou a pri boxe ostal a verím že aj dlho zostane vo funkcii trénera vo svojom klube Pro Box team Nitra.

Andrej Pravda z Topoľčian, veľmi rozumný chalan a tiež človek ktorého mám rád momentálne pôsobí ako tréner ale skôr v oblasti cross fit ako v boxe.

Tomi Vaňo ktorý v tom období ešte boxoval ale už sa pomaličky poberal do boxerského dôchodku J bol to výborný boxer a momentálne je to super tréner s ktorým som viac času trávil v období strednej školy a  mojich začiatkoch a máme z toho obdobia veľa spomienok.

Robo Rácz a Zsolt Osaďan, z Lučenca, ktorý to odpálili v profi boxe a celkom sa im darí. Stále verím tomu že Robo je môj čierny brat a držím mu palce v ďalšej kariére J „ani hovno neišlo“ 

 

Určite tam bolo veľmi veľa ďalších chalanov ktorých by som rád spomenul, ako napríklad: Pyšta Slíž, Jakub Cifra, Mário Mackanič, Michal Gavaj, Michal Takáč, Tomy Zold, Dominik Milko, a istú dobu Štefan Mezei, ktorý len tak po dlhom čase, čo sme sa nevideli, možno niekedy od dorasteneckých čias, vstal z mŕtvych, začal asi na dva tri mesiace trénovať a priniesol striebro z majstrovstiev Európy, malý cigánsky talent, len škoda že ho potom už ďalej nepodporili aby mohol využiť tzv. druhú šancu ktorú dostal od života, tým myslím jeho návrat k boxu. Od vtedy som o ňom nepočul ale tuším ktorým smerom sa vybral. Keby mu v tom čase pomohli, a zostal by s nami v Nitre, verím v to že by to dotiahol ďaleko. Veľmi ďaleko ale keby bolo keby, no keby nie je.

 

V tom čase sme trénovali na plno, od kedy som sa do Nitry vrátil až po môj prvý odchod do USA, o ktorom som veľmi trénerom v tom čase ani hovoriť nechcel, ale vedel som že je to pre mňa veľká príležitosť a tých sa ja nebojím, ba naopak, veľmi rád idem do niečoho nového, nepoznaného. Zmena je predsa život a šancu ktorú dostaneš treba využiť, inak stojíš stále na jednom mieste a to je pre človeka ako som ja tá najhoršia vec ktorú môže spraviť.

V lete 2014 sme za prvé miesto v extralige išli oddychovať na „sústredenie“ do Chorvátska, bol to úžasný týždeň so super ľuďmi, počas ktorého sme nabehali veľa kilometrov ale na druhej strane sme si na plno užili slnko, pláže, kúpanie, oddych, fifu a jeden druhého. 

Nasledujúci mesiac sme už naplno zarezávali na sústredení v Tatrách kde sme okrem behania na Štrbskom Plese absolvovali aj tréningy boxu spolu s reprezentantmi Českej republiky no svojou prítomnosťou nás poctili aj boxeri a kick-boxeri z okolitých miest. Toto sústredenie nám dalo veľmi veľa čo sa týka kondičnej stránky a po jeho absolvovaní sa mohlo pokračovať v technicko-taktickej príprave na nasledujúce súťaže a rôzne podujatia.

V Auguste som sa po dlhom čase rozhodol venovať sa rodine s ktorou som počas môjho pôsobenia v Bratislave nebol veľmi v kontakte a vycestoval som s nimi do Turecka, na dovolenku kde som mal v pláne na 10 dní úplne vypnúť a tzv. vypustiť ventil. Práve toto pokladám v amatérskom boxe za veľký nedostatok, pretože z prípravy na jedno vrcholné podujatie idete do prípravy na druhé a potom hneď na tretie a tak ďalej. Na osobné veci a oddych nemáte absolútne čas a tým pádom trpíte určitým druhom napätia ktorý sa prejaví vo forme demotivácie. V každom športe majú športovci na dva, tri týždne či dokonca aj na mesiac právo vypnúť a venovať sa úplne odlišným veciam ako tým, ktorým sa počas celého roka venujú v tréningovom procese. Je to kvôli psychickému odpočinku, aby ste sa po čase, ktorý sa danému športu nevenujete, opäť na tréning tešili a aby ste s chuťou trénovali znovu. Bez tohto druhu odpočinku nenaberiete potrebnú psychickú pohodu a hlad po tréningu pretože ste už pridlho v jednom a tom istom kolotoči. V boxe, špeciálne v tom ktorý sa robí v Nitre, na toto privilégium zabudnite. Nikoho nezaujíma že ste ľudská bytosť a potrebujete si od toho všetkého oddýchnuť. Tu sa maká non-stop :) Rodinu som si užil až až a po návrate domov som trénoval opäť na 100% až do polovice septembra, kedy som vycestoval prvý krát za veľkú mláku, kde som po mojom príchode chcel byť pripravený a v skvelej forme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Ak veríme politikom, v Česku vláda nevznikne. Nemá ako

S Babišom nechcú strany vládnuť. Len Okamura, ale toho nechce Babiš.

PLUS

Zázračný návod na úspech bol podvod

Chcete zvýšiť šance pred pohovorom? Už neplatí to, čo kedysi.

DOMOV

Strašifták, Buzik, Čačurák. Ako sa žije ľuďom s netradičným priezviskom?

Hanlivé priezvisko úrad zmení za tri eurá, inak to stojí stovku.


Už ste čítali?