Za veľkou mlákou

Autor: Rastislav Hruška | 28.7.2017 o 16:32 | Karma článku: 3,47 | Prečítané:  662x

Ako som už spomínal, trénovalo sa naplno, každý jeden deň, dvojfázovo. Jediný deň kedy som trénoval len ráno a poobede sme mali regeneráciu bola streda. 

Bolo to niečo úžasné keď ste si ráno odrobili náročný tréning a tešili ste sa že poobede už absolvujete len masáž, výrivku, saunu alebo niečo podobné. Takto to išlo až do 23.09.2014 kedy som spravil prvý veľký krok za mojim cieľom a ráno som odišiel do Viedne odkiaľ som cez Dublin cestoval do Bostonu. Na letisko ma odviezla Kristínka, ktorá mi v tom čase neskutočne pomáhala so všetkým čo som robil.

Už prvé momenty naznačovali že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Po prílete do Dublinu som sa nikam neponáhľal, let do Bostonu som nikde vypísaný nevidel a tak som čakal. Lenže transatlantické lety sú trošku iné ako obyčajné lety a kontrola zo strany colných úradníkov je trošku zložitejšia ako pri vstupe do európskych krajín. Asi len na troch letiskách v Európe podstupujete túto kontrolu ešte v Európe a ak letíte z iných letísk, tejto kontrole sa podrobíte až v Spojených Štátoch. Zhodou okolností Dublin je jedno z tých troch letísk kde kontrolu absolvujete ešte v Európe. Keď som to zistil, ponáhľal som sa na danú kontrolu a čakal v rade pretože tam bolo nespočetné množstvo rôznych turistov ktorí mali do štátov namierené. V tom čase som po anglicky nerozprával tak suverénne ako teraz a mal som problém sa v tomto jazyku plynule dohovoriť. Keď som prišiel na rad, pán za priehradkou sa ma začal vypytovať kam idem, ako dlho tam budem, prečo tam idem a podobné otázky lenže s daným levelom anglického jazyka nebolo v mojich silách mu to hodnoverne vysvetliť a tak ma poslal do kancelárie kde tieto veci s vami preberú dopodrobna =)

Let by som stíhal v pohode keby sa neodohrali veci ktoré sa odohrali. Po pár minútach vypytovania si imigračný pracovník vypýtal peňaženku a povedal mi aby som si z nej vybral všetky peniaze. Tieto pokyny som splnil lenže mal som tam jeden drobný darček, skôr taký fórik, takú malú kartičku, takzvanú „kartu záhradkára“ bol na nej nakreslený marihuanový list a celá bola pekne farebná. Tu nastal problém =)

Po vypytovaní čo to je a prečo to mám u seba a či som díler a či pašujem drogy a následných otázkach čo budem v USA robiť, zavolal svojho „milšieho“ kolegu, ktorý očividne trpel pocitom menejcennosti z detstva. Určite takých ľudí poznáte a keď sa začnú na Vás dorábať hneď Vám to spríjemní celý deň.

Našťastie som na poslednú chvíľu dostal poštou podpísanú pozvánku do Štátov od známeho u ktorého som mal bývať a k pozvánke priložil aj vizitku s číslami keby nastal nejaký problém. Keby som túto vizitku nemal moja cesta do Spojených Štátov by sa skončila tak rýchlo ako sa aj začala, spravil by som si malý no predražený výlet do Dublinu a išiel by som naspäť domov.

Po rozhovoroch s tým príjemným pánom pracujúcim na imigračnom úrade U.S. mi nakoniec na malom monitore ukázal kufor z otázkou či je môj. Odpovedal som áno a v priebehu 5 sekúnd kufor pricestoval predo mňa po podobnom páse na aký batožinu pri vybavovaní letenky odovzdávate. Rukavičky natiahnuté a ideme, vyhádzali mi celý kufor, prezreli mi všetko no mal som tam len darčekovú fľašu pre známeho, oblečenie a boxerské rukavice. Po telefonátoch môjmu známemu mi povedali že nikam nejdem a keď som im oponoval že som nespravil nič zlé len chcem ísť do USA trénovať, odpoveď bola : „Choď trénovať do Anglicka“. Teraz sa na tom bavím ale v tom momente to bolo dosť nepríjemné a tak ako som sa na túto životnú etapu tešil, tak som zostal sklamaný a úplne som rezignoval. Po chvíľke čakania a telefonátov mi nakoniec oznámili že sa s mojím známym dohodli že za mňa preberá zodpovednosť a garantuje im moje bezproblémové správanie. Konečne som s istotou zistil, že do USA nakoniec môžem ísť ale bohužiaľ lietadlo som nestihol a za nemalý poplatok som si musel môj let preložiť na nasledujúci deň ráno. Čakalo ma ďalších 15 hodín na letisku, kde som mal čas o tom premýšľať, ale nakoniec som to vydržal a ráno som prvým lietadlom letel do Bostonu =)

 

Po úvodných ťažkostiach a náročnej ceste som pristál v Bostone, kde ma môj známy čakal a keď som vyšiel z letiska a vstúpil na pôdu USA, všetko čo som zažil a čo mi túto cestu znepríjemnilo so mňa razom opadlo a tešil som sa na nové skúsenosti ktoré tam na mňa čakali. Teraz som veľmi rád a vďačný, že sa tieto udalosti stali, pretože keby ich nebolo nemal by som už napísanú celú stranu o tomto výlete a nedalo by to mojej ceste prívlastok problémová. Darmo, problémy neexistujú, existujú len riešenia a spomienky sú večné a je jedno či boli super alebo hrozné, spätne na ne vždy budete spomínať s úsmevom. A hlavne budete mať na čo spomínať, lebo keby ste sedeli doma pri televízii, vaše spomienky by boli diametrálne odlišné.

Takže cesta z letiska bola už o inom, užíval som si pohľad aký som dovtedy nemal možnosť vidieť a tešil som sa čo ma všetko čaká počas troch mesiacov ktoré v tejto krajine strávim.

Aklimatizoval som sa celkom rýchlo a potom som sa pustil do hľadania vhodného gymu na tréningy. Prvý pokus bol priamo Bostone v klube „Peter Velch's gym“. Ľudia tu boli fajn, išlo skôr o oficiálnych američanov, čo nebolo príliš podľa môjho gusta, tak som si tam odmakal jeden tréning po ktorom mi majiteľ klubu a zároveň tréner povedal, tento klub je skôr pre začiatočníkov a ty by si potreboval normálny klub. Mal pravdu išlo o komerčný klub kde sa ľudia chodili skôr rekreačne vyžiť v tomto krásnom športe a prichádzali sa sem učiť základy boxu. No povedal mi že mám prísť po víkend ak by som si chcel dobre zaspárovať, pretože tam vždy chodia na spáringy chlapci z okolitých gymov. Tak ako sme sa dohodli tak som tam aj prišiel a zoznámil sa s Jesusom, ktorý bol o pár kilov ťažší odo mňa a prvý spáring za atlantikom som venoval práve jemu. Spáring bol super, vypinkal som ho na dlhé ruky a jeho tréner sa ma pýtal či som profesionál, že to bolo super a že sa mu to veľmi páčilo (Jesus bol jeho vychádzajúca hviezdička). Pozval ma k nim do klubu, že sa bude o mňa starať a nech trénujem s nimi v ich klube, čo bol v podstate najbližší klub od miesta kde som býval (O tomto klube bude ďalší príbeh, keď som do Bostonu išiel druhý krát, trénoval som práve tu).

 

Ale mal som vyhliadnutý ešte jeden gym ktorý som sa chystal navštíviť nasledujúci deň. „Lowel West End Gym“, patriaci Arthurovi Ramalhovi sr. a jeho synom, bývalým super boxerom Davidovi a Josephovi Ramalhovi. Boli to super ľudia, ktorí radi pomohli keď bolo treba a práve tu som spozoroval že komunita ľudí venujúcich sa boxu je väčšinou z radov Portoričanov a ľudí z Dominikánskej republiky. Mimochodom v tomto gyme trénoval a pripravoval sa na svoje zápasy aj Micky Ward, svetový šampión v profesionálnom boxe a jeho brat Dicky Eklund ktorý bol tak isto veľmi šikovný boxer no dostal sa na šikmú cestu a potom padal hlboko dole, no keď som tam bol ja, chodieval do gymu ako tréner a tak isto dával rady aj mne. Ich príbeh môžete vidieť vo filme: "The Fighter" kde Mickyho Warda hrá Mark Wahlberg.

Tréner s ktorým som sa začal rozprávať a ktorý mi po prvom kontakte prirástol k srdcu sa volal Alberto, a dohodli sme sa že tam budem chodiť každý deň a on sa mi bude venovať. Súhlasil som a začala sa naša púť. Prvé tréningy sme sa oťukali, spoznali sa a začali sme makať na spoločnom sne. Bolo to super mať niekoho kto Vás ženie dopredu a venuje vám čas po celý tréning. Viete že sa snaží spraviť pre vás všetko a že to, čo robí, robí s radosťou a s cieľom aby ste niečo dosiahli obaja spolu. Toto sa mi zapáčilo a toto bol asi najväčší rozdiel od Európskeho boxu. Trénovali sme každý deň keď Alberto skončil v práci, pretože od skorého rána do kým neprišiel do gymu bol v práci a manuálne, tvrdo pracoval. Tento človek dal boxu maximum čo mohol, to som si na ňom nesmierne vážil a kvôli tomu má môj rešpekt do dnes. Je to milý, usmievavý portoričan ktorý dobrú energiu rozdáva všade, kde sa zjaví. Začali sme spárovať v ich gyme a tam som súpera nemal, tak ma Alberto nosil na spáringy do rôznych gymov po celom Bostone, alebo pozýval chlapcov z iných gymov do ich aby si prišli zatrénovať somnou. Toto obdobie bolo veľmi užitočné a počas neho som veľmi napredoval. Spárovali sme každý týždeň inde a súperi bola čoraz kvalitnejší a kvalitnejší. Tam sparing prebieha ako u nás zápasy. Boxer je kompletne vystrojený ako na zápas, a sparuje sa 3-4 kolá, po tri minúty ako aj v zápase. Tieto rozdiely mi veľmi pasovali a do zápasového tempa som sa dostal veľmi rýchlo.

 

Vo voľnom čase som sa snažil cestovať po Bostone, spoznať tam čo najviac ľudí a vidieť čo najviac zaujímavých miest. Boli to nádherné zážitky, ktoré mi už nikdy nikto nevezme.

S trénerom sme sa veľa rozprávali aj o možnosti na profesionálnej dráhe ale na to bolo ešte skoro a na to aby sme to dosiahli som potreboval ešte pár zápasov v amatérskom ringu. Tak sa začali vybavovať súperi a zápasy. V USA je to so zápasmi v amatérskom ringu komplikovanejšie a určite je ich oveľa menej ako u nás v Európe. Tam sa orientujú na majstrovstvá USA, tzv. Golden Gloves, ktoré prebiehajú nasledujúcim spôsobom. V každom štáte prebehne prvé kolo ktorého šampióni následne idú do kola kde sa boxuje o prvenstvo v oblasti cca 3-5 štátov, víťaz postupuje ďalej do celonárodného finále ktoré sa koná v Las Vegas a tam bojuje o titul šampióna USA. Toto je ich prvoradá záležitosť ktorej prispôsobujú celoročnú prípravu a iné súťaže v podstate neabsolvujú až na pár galavečerov ktoré si samy zorganizujú. Na zápas som musel čakať takmer až do môjho odchodu z USA a za súpera mi vybrali aktuálneho majstra USA Miguela Tea, ktorý bol v mojej váhe a bol z neďalekého mesta.

 

Príprava finišovala a veľa ľudí hovorilo, že je to zbytočné na prvý krát zorganizovať zápas ako je tento. Lepšie by bolo absolvovať pár zápasov so slabšími súpermi nech sa rozboxujem a potom vybaviť súpera ako je Miguel Teo. Mne to neprekážalo, nemal som čo stratiť, mohol som len získať. A tak sa zápas dohodol a ja som si vybavil všetky potrebné papierové veci ktoré som na zápas potreboval. Váhu som mal dlhodobo primeranú tej ktorú som šiel boxovať, to jest do 81 kilogramov – under 178lbs. Váhu som spravil bez problémov a cítil som sa úplne super. Natrénované som mal a mohol som sa sústrediť len na daný zápas. Zápas sa odohral asi týždeň pred mojim odchodom späť na Slovensko. V deň zápasu som sa cítil super a v hlave som si opakoval že to dokážem a bol som veľmi uvoľnený. Tréma prišla až pri nástupe do ringu, ale tá tam je vždy J. Zápas začal, snažil som sa aktívne boxovať ale súper bol technický, veľmi rýchli, a takticky sa držal skvele. Po jeho útokoch pevne držal moje ruky pri tele, a tým mi znemožňoval biť to na čo som sa pripravoval, na silné zdviháky a háky.  Zápas som takticky nezvládol tak ako som chcel, ale nebolo sa za čo hanbiť. U niektorých rozhodcov som mal druhé a tretie kolo vyhraté u ostatných zas nie. Osobne som výsledok vedieť nepotreboval, necítil som sa ako víťaz. Tak to aj dopadlo, zápas som na body prehral, ale zanechal som výborný dojem a tréneri chceli hneď odvetný zápas, na čo každý s radosťou prikývol, lenže o týždeň bol čas môjho odchodu. Vízovo zostať v USA dlhšie ako tri mesiace bolo pre mňa nemožné a tak som sa s týmto pocitom rozrobenej práce pred Vianocami vrátil späť domov, kde už na mňa čakala rodina a moja nová priateľka ktorá mi bola počas celého tohto pobytu veľkou oporou. Tieto dvere som ale nezavrel a o pár mesiacov som sa vrátil späť do USA.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar zdržuje. Kočnerovho policajta neriešia

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?