Kazachstan

Autor: Rastislav Hruška | 24.1.2019 o 13:06 | Karma článku: 2,20 | Prečítané:  871x

Za týždeň precestovať štyri veľké mestá deviatej najväčšej krajiny na svete nie je až taká sranda. Ale nie nemožné...

Pár dní doma ubehlo neskutočne rýchlo a ja som sa odhodlal vybrať sa na cestu do mesta Shymkent na juhu Kazachstanu. Odlietal som z Budapešti, v nedeľu ráno okolo 7:00, ale keďže sobotňajší večer s najbližšími priateľmi bol dlhý, moc som toho nenaspal, lepšie povedané nespal som vôbec. Medzi 3ťou a 4tou ráno som prišiel domov a čakala ma dosť náročná úloha, pobaliť sa! Len tak tak som to stíhal, keď zavolal Dixo že odchádzame na letisko. Za toto ti veľmi pekne ďakujem Dixo! Cesta na letisko prebehla v poriadku a na letisko som výnimočne dorazil so značným predstihom, tak som si mohol všetko potrebné v kľude doriešiť. Prvý probs nastal až pri nastupovaní do lietadla, kde ma maďarská pani pri nastupovaní zastavila kvôli batožine. Nezadala sa jej veľkosť mojej príručnej batožiny a to patrične aj dokázala, tak som si zarobil prvých sedmdesát za porušenie krutých batožinových podmienok ktorými nízko-rozpočtové aerolínie disponujú. Nič sa nedalo robiť, pani ma trošku vytočila ale to po chvíľke prešlo a moja cesta sa začala. Po prílete do Astany sa začala moja púť naprieč kazašskou demokraciou! Prví ľudia, s ktorými som po príchode do Astany prišiel do kontaktu, boli kazašskí taxikári! To sú veľmi zaujímavé typy ľudí. Pri nekonečnom dohadovaní s jedným taxikárom, som narazil na skupinu troch Čechov, s ktorými som sa nakoniec zviezol do centra mesta a trochu sme sa spoznali. Dohodnuté spoločné Česko-slovenské posedenie sa nakoniec nekonalo, keďže po rusky som sa mohol dohovoriť s kýmkoľvek a kazašskí ľudia boli veľmi príjemní a komunikatívny. Zarozprával som sa na každom rohu a tak mi ubehla noc v Astane veľmi rýchlo. Až nad ránom, na lavičke autobusovej zástavky, sa mi zdalo že čas plynie o čosi pomalšie.

Ráno som sa vybral do gymu, kde trénuje reprezentácia Kazachstanu, aj napriek tomu, že som nespal už 48 hodín. Po príchode do tohto gymu som tam bol okrem pár dievčat a trénerov sám, pretože počas víkendu organizovali turnaj o pohár prezidenta, na ktorom sa zúčastnila celá reprezentácia a tak mali boxeri voľno.

Všetko je tak ako má byť, a tak som sa vybral na letisko odkiaľ som letel do mesta Shymkent, v ktorom sa konala letná škola, kde som prisľúbil moju účasť. Kazašské vnútroštátne lety nie sú žiadna výhra ale je to stále lepšie ako cestovať z jedného mesta do druhého 25 hodín na vlaku, čo Vám spomeniem v ďalšom článku neskôr. Do Shymkentu som doletel okolo obeda a keďže ma už „trošku“ bralo na spánok, ponáhľal som sa na hotel kde boli ubytovaní moji známi, Dušan, Nika a Lenka. Taxíky v Kazachstane, čo sa funkčnosti týka, nepôsobia veľmi spoľahlivo. To som zistil už predchádzajúcu noc v Astane, keď ma jeden taxikár vozil po Astane a ukazoval mi zaujímavosti. Pri každom zastavení som sa bál že už viac nenaštartujeme, ale vždy sa nakoniec podarilo. Pri ceste na hotel v Shymkente sa stalo neočakávané a auto sa pokazilo, našťastie, vodič hneď zastavil druhý taxík, ktorý ma už dopravil do hotela. Po vysvetľovaní a dohadovaní sa na recepcii ma konečne pustili do izby v ktorej mal byť Dušan. Ľahol som si a ani neviem ako, ocitol som sa v dlho očakávanom oddychovom móde. Netrvalo dlho a zobudil som sa na klopanie Lenky, ktorú som ešte nepoznal, ale to že sa na recepcii pomýlili a poslali ma do ich izby, malo za následok takéto zoznámenie. Ale čo môže byť lepšie ako spoznať niekoho kto zaspí v tvojej posteli? Po krátkom oddychu som sa zoznámil s prostredím a na druhý deň som išiel spolu s Dušanom, Nikou a Lenkou do školy, kde som videl veľa známych tvárí. Po škole sme sa motali po okolí a ochutnávali lokálne špecialitky.

Druhý deň som sa ešte pokúsil stráviť čas v škole ale po obednej prestávke som sa už vybral do gymu ktorý som si v danom mieste našiel. Cesta tam bola rovnako zaujímavá ako každá iná cesta v úplne neznámom meste pri hľadaní úplne neznámeho a maximálne zašitého boxerského klubu ktorú som absolvoval v minulosti. Našťastie som klub našiel a zoznámil sa s miestnymi trénermi a boxermi. Odlapoval som tréning s veľmi dobrým bývalým majstrom Kazachstanu, ktorý sa môjmu tréningu veľmi potešil a následne sme sa viac otvorene porozprávali o možnostiach spolupráce do budúcna. Po tréningu, s hlavou plnou spokojnosti, som sa vybral naspäť na hotel za mojou slovenskou partiou, s ktorou som strávil posledný večer v tomto meste.

Nasledujúci deň som chcel navštíviť ďalší boxersky klub v tomto meste, do ktorého ma pozval tréner, s ktorým som prišiel do kontaktu v už navštívenom klube. Lenže nápad, precestovať ďalšie veľké mestá, ktorý mi prišiel na um bol silnejší. Tak som si doobeda našiel letenku do Almaty a pomaly som sa ponáhľal na letisko aby som to stihol. Po ceste som si super pokecal s taxikárom, ktorý mi ako prvý otvorene a bez strachu porozprával o skutočnom dianí v Kazachstane, o prezidentovi a forme jeho vlády.

Let som stihol bez problémov a večer som už bol v bývalom hlavnom meste Kazachstanu, Alma-Aty (pre priaznivcov geografickej gramatiky, Almaty). Prvým autobusom som odišiel z letiska a keďže vždy je všetko ako má byť, a po ceste vyhľadaný boxersky klub bol zrovna na trase tejto autobusovej linky, na správnej zastávke som vystúpil a pôsobenie v Almaty, konkrétne v Bekzat Boxing Clube mohlo začať. Zoznámil som sa s trénermi ktorí ma príjemne prijali, a následne som im mohol ukázať, prečo som tam prišiel. Odtrénovali sme perfektný tréning, spoznali sme sa a prehodili pár slov. Jeden z trénerov ma po tréningu pozval na večeru, a tak som mal na večer v Almaty parťáka. Po Večeri mi poukazoval mesto a navrhol, že zavolá svojmu bratovi ktorý ma potom odvezie naspäť na letisko. Po prehliadke mesta, ktorú mi sprostredkovali, ma vzali na letisko a naše cesty sa na čas rozdelili.

 

Skoro ráno som mal odletieť do posledného mesta, ktoré som počas tohto tripu navštívil, Ust-Kamenogorsk alebo aj Oskemen. Ako som už spomínal, domáce aerolínie a ich lety nie sú tak úplne bezproblémové, môj let posunuli bezdôvodne o štyri hodiny a tak som čakal na letisku na odchod ďalej. Keď konečne vyhlásili môj let, aj som sa chcel tešiť, ale už som od únavy nevládal. Po príchode do Ust-Kamenogorsku som si konečne oddýchol, večer som sa stretol so známymi, ktorých som poznal z Číny, a tí mi poukazovali mesto. Po príjemnom posedení som sa konečne plnohodnotne vyspal a nasledujúce ráno som už trénoval v miestom gyme s trojnásobným majstrom sveta v kick-boxe, veľmi vtipným človekom a super trénerom v jednej osobe.

 

Po tréningu som si pobalil veci a posledná zastávka na mojej ceste Kazachstanom bola oddychová lokalita zvaná Buchtarma. Príjemné prostredie, veľké jazero pripomínajúce more, chatky, kazašskí hokejisti, lokálne dobroty a Jack Daniels boli parťáci na moju poslednú noc v tejto krajine júrt, post sovietskeho štýlu života, správnej výchovy a predstieranej slobody. Zabavili sme sa ako sa patrí, užil som si poslednú noc a mohol som sa vydať na cestu na letisko.

Popri čakaní na svoj let som skonštatoval správnosť rozhodnutia pre absolvovanie tohto tripu a jeho užitočnosť. Priniesol mi do života veľkú zmenu, skúsenosti, naučil ma prekonať samého seba v ďalších smeroch, donútil ma ešte viac vystúpiť z komfortnej zóny ale priniesol mi najmä novú víziu do budúcna. No prvoradé pre mňa v tom momente bolo, pripraviť sa za tri dni na štátnice, ktoré ma po príchode domov čakali. Prvé dva dni som len trénoval a dobiehal zameškané v R´ZZ Boxing, a tak mi na prípravu na štátnice zostával už len jeden deň. Nemožné neexistuje, a tak som sa pustil do školských povinností. Obhajoba práce a štátnice dopadli super, za jeden deň stihnúť to, čomu sa ostatní venujú dva, tri týždne a navyše s takým ohodnotením, aké som dosiahol, bol super zážitok, ktorý len korunoval toto náročné obdobie posledného mesiaca. Konečne som si mohol oddýchnuť a venovať sa môjmu R´ZZ. To som ale ešte netušil, že sľub, ktorý som dal Dušanovi, Lenke a Nike, že sa spolu s nimi zúčastním na poslednej letnej škole daného projektu v Zagrebe, aj splním!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Priatelia sú preč alebo mŕtvi

Moskvu som po rokoch našla vysvietenú a nedostupnú pre chudobných.


Už ste čítali?